1. Máj 1968

Autor: Marek Duda | 1.5.2012 o 11:11 | (upravené 1.5.2012 o 12:25) Karma článku: 7,19 | Prečítané:  849x

Sviatok práce, oslava robotníckeho hnutia na svete, alegorické vozy, davy usmievajúcich sa súdruhov a súdružiek, ale aj rehabilitácie politických väzňov, obrodný proces, otvorené hranice na Západ, Pražská jar, demokratizácia socializmu, a s ňou spojený náš drahý Alexander Dubček. Asi toto každému z nás napadne, keď sa povie 1. Máj 1968. Prečo práve tento konkrétny dátum? Možno preto, že to boli azda jediné úprimné oslavy tohto sviatku v Československu. Dovtedy naša krajina nikdy nebola tak blízko k celkovému politickému a spoločenskému uvoľneniu.

 

Keď som bol na strednej škole, tak som nechápal tomu, ako to, že naša učiteľka angličtiny sa dostala v roku 1968 na krátky výlet do Anglicka. Vždy som mal akosi automaticky zafixované, že sa dalo cestovať iba do krajín Sovietského bloku, a na západ sa dostali iba „vyvolení súdruhovia“. Časom som to pochopil, že v tomto roku sa to dalo, a potom až o 20 rokov neskôr.

 

V podstate som chcel napísať niečo pekné o pánu Dubčekovi. Bol to človek veľmi odvážny. Lebo snívať o slobode v hlbokom komunizme a svoje sny pretvárať na dennodennú realitu nedokáže každý. Samozrejme, že nie všetci máme tú možnosť písať dejiny našej krajiny. On tú možnosť mal a naveky napísal do svetových dejín veľkými písmenami, že aj my sme chceli žiť slobodne. Obviňovať ho za inváziu vojsk varšavskej zmluvy je v podstate nepochopenie našich dejín. Je mi síce ľúto všetkých zbytočných obetí, ale v podstate ani agresor ani obeť nechápali, prečo sa stretli tvárou v tvár a agresor sa riadil pudom sebazáchovy a obeť zúfalo manifestovala svoju nespokojnosť.

 

Ak si človek prečíta životopis A. Dubčeka zistí, že to bol veľký politik, úžasný človek a v podstate úplne obyčajný, skromný, pokorný, ale nikdy sa nedal zlomiť. Najkrajší paradox v jeho živote je v podstate jeho spoločenská a politická rehabilitácia, tak ako on rehabilitoval obete stalinského teroru po dvadsiatich rokoch, aj jeho spoločnosť rehabilitovala po dvadsiatich rokoch od roku 1969, kedy natvrdo nastúpilo obdobie normalizácie.

 

Viem, že tento režim nebol dokonalý. A to iba preto, že režim riadia ľudia, a tí vonkoncom nie sú dokonalí. A to je absolútne jedno aký režim. Rád by som zažil „Socializmus s ľudskou tvárou“. Či sa to dá, to neviem, ale určite by to bolo fajn a s Dubčekom na čele by to bolo úplne dokonalé. Možno o tom napíšem divadelnú hru, aj keď sa bojím, že tak veľkého syna nášho národa je veľmi ťažké obsiahnuť – a hlavne tú jeho charizmu, ktorá sa ma dotýka aj z dávnych dokumentov z tej doby. Je to skrátka môj najobľúbenejší slovenský politik. Dnes by sa mu ťažko hľadal podobný.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?