Všetci z tohto pochopíme, že autor hovorí o pokore, ktorú by sme mali mať všetci ľudia na tejto planéte. Pokore v tom zmysle, aby sme nezabudli na ľudskosť a zostať ľuďmi v každej situácii, nech je hocijaká. Možno to chápať aj ako neprestávanie v pomáhaní druhým, tam kde treba pomôcť. V dnešnej dobe sme na to voľajako zabudli. Tak sa ponáhľame, že ani nestíhame si všímať, že starneme, dosahujeme ciele niekedy na úkor všetkého ostatného a niekedy aj podstatnejšieho ako sú naše ciele.
Všetci chceme byť úspešný, takpovediac "Za vodou", zabezpečení v každom ohľade (dom, byt, auto, 2 x do roka dovolenka) a v podstate sme na seba pyšní, že sa môžme všetkým s úsmevom na tvári pochváliť akí sme šikovní a pracovití. To, že nevidíme naše deti ako vyrastajú osamotení a predsa "papierovo" s obidvoma rodičmi. Ako si majú naše deti vybudovať vzťah s nimi, keď ich v podstate nemajú, iba vedia, že patria do určitej "základnej bunky spoločnosti". Potom je trošku zvláštne, že si deti svoje vzory hľadajú niekde inde, ako tam, kde prirodzene majú hľadať.
Ale ako to súvisí s úvodným citátom? Asi tak, že ak deti nevidia vo svojich rodičoch vzory pokory, skromnosti, lásky, obetavosti, tak sa to nikdy nenaučia, lebo nemajú od koho. A potom bude pre nich ťažko pochopiť zmysel a význam tohto krásneho výroku.