Prešov forever

Autor: Marek Duda | 2.4.2013 o 21:33 | (upravené 2.4.2013 o 21:59) Karma článku: 9,77 | Prečítané:  535x

Každé mesto má svojho génia loci, ak je človek trošku vnímavý, tak ho objaví. Ostatní ho iba prehliadame a pre nás je každé mesto rovnaké. Ale o tom som nechcel. Môj článok ako napovedá sám nadpis hovorí o tom, že mi mesto Prešov učarovalo tak, ako žiadne iné. Sám ho volám "hlavné mesto pravoverných východniarov". Toto mesto postupne spoznávam a stále ma niečim zaujímavým prekvapí...

Moje prvé zoznámenie s týmto krásnym mestom bolo letmo z auta, keď sme cestovali s divadlom na východ. Už vtedy ma zaujala pôvodná komunistická architektúra hlavne na obvodnom úrade a úrade prešovského samosprávneho kraja. To som zaregistroval z kabíny auta. Veľmi sa mi ako šoférovi páčili dvojprúdovky a veľmi dobré cestné značenie. Ak to porovnám so Žilinou, tak sa majú čo učiť stredoslováci od nás pravoverných.

Druhýkrát sme s divadlom hrali v knižnici Slniečko, kde sídli Detské kočovné divadlo Drak (aspoň dúfam). Vtedy sme vymietli zopár barov a užili sme si to krásne úprimné odviazanie sa a chvíle radosti a pohody. Bývali sme vtedy v BARMO v Lesíku Delostrelcov, čo sa mi taktiež páči na Prešove, že tam zostali viaceré ulice s pôvodným označením. Ubytko ako v kasárňach ale vyspali sme sa tak-či-tak celkom v pohode. Dôležité bolo, že išla teplá voda a mali sme sa čím prikryť a nebol to ten umelý paplon, čo sa človek spotí pod ním aj v zime ale poctivé paplóny.

Tretíkrát som sa tam vybral so svojou priateľkou na malý výlet. Je tam super Reštaurácia Antonio, kde sme sa boli najesť a keď tam raz budete, tak určite neobanujete. Pozreli sme si kostol, prešli sa po námesti, nakŕmili holuby a išli domov.

Dnes som tam bol na konkurze po neviem koľkýkrát a stále je to pre mňa miesto, kde sa cítim fantasticky. Milujem prešovské nárečie, rád sa započúvam do vravy ľudí, ktorí prechádzajú okolo mňa a dáva mi to niečo čo neviem ani definovať. Dnes som si dal pri stanici v bufete kávu, kde ma obsluhoval veľmi veľmi veľmi príjemný pán, ktorý najprv nabral kávu a opýtal sa či budem mať dosť, potom sa opýtal koľko cukru a vo finále keď som si ju už vychutnával, tak na mňa zavolal, či nepotrebujem doliať vodu. Skrátka neuveriteľné a zároveň skutočné a naše. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Návod, ako zničiť ľudskú civilizáciu

Fakty a pravda sú vždy prvými obeťami populistov. Bez nich pritom nemôže existovať svet pre ľudí.

KOMENTÁRE

Toto už je vojna civilizácií

Prvé Trumpove dni v úrade favorizujú skeptické predpovede.

KOMENTÁRE

Profesor plukovník v zálohe

Záľuba v hodnostiach je prítomná aj v akademickej obci. Príkladom je plukovník Jahnátek.


Už ste čítali?