Ak si máme pripomínať hrôzy vojny, tak v tom som presvedčený, že treba neustále robiť osvetu, čiže nezabúdať, aby sa už nikdy nič podobné nestalo. V podstate vojny na svete nikdy neskončili a nikdy ani neskončia. Lebo vždy tu bude niekto, komu sa niečo nepáči a chcel by to zmeniť a práve vojnový konflikt sa zdá ako tá najvhodnejšia alternatíva ovládnutia nálezísk ropy, zlata, striebra, drahokamov a iných motivujúcich činiteľov.Slovíčko prepáčim ale nezabudnem počúvam od malička od svojho otca, ktorý takto rieši niektoré rodinné spory, kedy sa mu zdá, že už tisíckrat odpustil aj zabudol, ale tentokrát to bolo naposledy. Minulého roku ked bol na tom zdravotne veľmi zle som si uvedomil, že človek ak raz odíde z tohto sveta nemal by odchádzať s vetou: odpúšťam ti ale nezabudnem ti to. O dva týždne má otec 70 rokov a stále tu ešte má čo odpúšťať a zabúdať. P.S.: Možno v tomto roku niečo ešte napíšem, ale nesľubujem. Asi na silvestra nejako vykúzlim nejakú štatistiku svojho osobného roku 2013. Verím, že sa všetci budeme mať lepšie ako tento rok. Ďakujem všetkým čitateľom môjho blogu, že máte tú trpezlivosť čítať o mojich nezodpovedaných otázkach a ako mi včera prečítala kamarátka, že "niekto hľadá odpovede na otázky a niekto hľadá otázky na odpovede"- citované z knižky XYZ-fakt si nepamätám.
Prepáčim, ale nezabudnem...
veľmi nerád píšem o svojich blízkych, ale niekedy to inak nejde iba sa nimi inšpirovať. V podstate toto heslo niektorých z nás sme si nevymysleli my, ale bolo tu s nami už odpradávna. Len taký malý príklad holokaust - židia nám prepáčili, ale vždy si pripomíname toto obdobie každým rokom a niekedy sa hanbím sám za svojich predkov, že práve Ja bývam v meste Poprad, odkiaľ vyšiel prvý transport židov do Osvienčimu. Niekedy prepáč nestačí, a zabúdať je nemožné.