Prvý deň
Ráno sme si posielali sms-ky s kolegom z práce, že kto bude koľko meškať. Nakoniec sme sa miesto o 8:00 stretli o trištvrte na devať. Obaja sme to zobrali v pohode, lebo nie je nič horšie ako sa hneď z rána nahnevať, že niekto trošku mešká. Nasadol som do kolegovho auta na Hlavnej stanici v Blave a fičali sme do Budapešti. Cestou sme sa trošku viac otvorili ako bežne pracovne a zistili sme, že máme veľa podobného. Vzájomne sme si vymieňali názory a životné postoje a taktiež som dostal lekciu z orientácie v Budapešti, lebo máloktorý Slovák vie, čo je ut., útca alebo korút. Kolega ma vysadil pri centrále našej organizácie a už sme mali každý svoj program. Nasledovalo pre mňa zoznamovanie s personálom centrály, školenie, praktická ukážka mojej práce a pracovný obed s kolegyňou Judit. Všetci sa ku mne správali milo a priateľsky, čo vobec nebolo hrané. Bolo to skrátka úprimné. Nič viac nič menej. Okolo štvrtej som skončil a vybral som sa so starou mapou dobrodružne hľadať svoj Jimmy Hendrix Guesthouse, kde som bol ubytovaný. Keď som si rezervoval ubytovanie, tak už vtedy sa mi páčil apartmán, kde som mal bývať, a skutočnosť bola ešte ohromujúcejšia. Samozrejme ako vždy prvýkrát sa človek musí stratiť aby mohol nájsť ten správny smer. Mladé dievča, ktoré rozdávalo letáky na koncerty Festivalu súčasného umenia v Budapešti mi poradilo cestu a potom som už vedel kam sa mám dostať. Počas cesty som obdivoval krásne storočné budovy, okolo ktorých som prechádzal. Najviac mi učarovalo Národné múzeum, ktoré bolo fakt krásne. Keď som prišiel do apartmánu, moje nadšenie sa ešte zvačšilo, lebo to, čo som videl na obrázkoch bolo iba 10% toho, čo som videl naživo. Neskutočne krásny apartmán v centre Budapešti, kde si človek pripadá ako "buržuj". Skrátka luxusný život. Večer som išiel na koncert skupiny Canarro, kde som prišiel na to, že v hudbe neexistujú jazykové bariéry. Človek dokáže vnímať jej krásu nech je v akomkoľvek jazyku. Po koncerte som sa vybral prejsť po starom "zelenom moste" lebo neviem ako sa volá, ale je to ten najkrajší most v Budapešti, akoby povedali niektorí moji kámoši "luxusný".
Druhý deň
Ráno sme sa s Judit dohodli na desiatu a tak ako zvyčajne som sa nezabudol ráno stratiť a jedna babka mi poradila cestu, lebo samozrejme, že som si tú cestu nazad nezapamatal. Veľmi príjemne ma prekvapilo, že na ulici bol bezdomovec so psíkom a obaja boli čistí, havko mal vodičku aj granulky a ujo predával svoje obrázky. Všetky boli tak neskutočne úprimné, že som musel jeden kúpiť. Samozrejme som chcel autoportrét autora aj so psíkom. Nakoniec mi padol do oka obrázok uja na lavičke so psíkom namaľovaný hnedou kriedou. Musím si ho dať zarámovať, lebo je fantastický. Deň prebiehal celkom veselo. Doobedu som mal stretko s ďalšími spolupracovníkmi a potom som išiel s kolegom Tomášom na obed. Poobede sme ešte pokecali s Tomášom. Samozrejme som mu poukazoval všetko, čo je na Slovensku fajn, čiže ekohračky, moje dočasne spiace divadlo, nejaké tie videjká o africkej hre Kjumbovia a Tatranskú galériu, lebo mi dosť pripadala podobná budova bývalej administratívy textilnej firmy Goldberger, kde sídli naša centrála. Nie je to síce úplne to isté, ale štýlovo je to podobné. Aspon pre mňa. Večer znovu na koncert Hello Hurricane, čo bolo bombastické gytarové zoskupenie mladých ľudí, ktorí hrali o dušu a perfektne som sa zabavil zas a opat.
Tretí deň
Deň mojho odchodu domov. Vybral som si vláčik o pol dvanástej lebo som mal na neho najlepší prípoj v Bratislave do Popradu. Cesta ubiehala celkom rýchlo, mestá sa striedali s pooranými poliami, poľnými cestičkami a dedinkami. Bratislava Hlavná stanica - Poprad Tatry, je moj tradičný smer, lebo už poznám všetky zastávky a viem ich odverklikovať naspamäť. Na moje počudovanie o trištvrte na tri cestovalo rýchlikom polovica ľudí, ako som zvyknutý bežne. Lebo zvyčajne je už v Bratislave narvatý tak, že polovica cestujúcich stojí v uličke, alebo sedí na ruksakoch alebo na schodíkoch. Tentokrát to bolo super, lebo som naskočil na vlak LTT a ešte bolo aj voľné.
Resumé
Celý ten čas som si postupne uvedomoval, čo je vlastne národná hrdosť. Je to niečo čo sa nedá presne definovať, ale cítite to všade. S Maďarskom nás spájajú rovnaké dejiny, boli sme súčasťou spoločného štátu, resp. monarchie a aj keď máme odlišné jazyky, máme toho veľa spoločného. Hlavne staré názvy určitých vecí zostali rovnaké. Cítil som sa tam ako doma. Vobec mi neprekážalo, že som nerozumel veľa veciam, hlavne v potravinách som miesto pikniku (salko v tube), kúpil syr, lebo to vyzeralo, že je to salko a keďže všetko tam je iba v maďarčine, tak často človek kúpi haluz a myslí si, že kúpil to čo chcel. Budapešt je krásna a verím, že sa tam ešte niekedy pojdem pozrieť na výlet, alebo len tak. Vrelo odporúčam. Stretnete tam turistov z celého sveta, a nikto z nich nerieši nacionalizmus. Ani domáci ho veľmi neriešia. Každý si žije svojím životným tempom. A ešte sa mi páčilo na Budapešti, že skoro každý tam má psíka. A hlavne tie klasické druhy. Nie ako u nás Yorskšíry, Maltezáky a dalšie "štýlové" psy. Oni majú obyčajné psíky. Nepotrebujú ísť s trendami, majú vlastný.