Dobré ránko pán vodič, ste ochotný podrobiť sa...

Autor: Marek Duda | 17.5.2016 o 18:16 | Karma článku: 1,00 | Prečítané:  219x

Poznáte ten pocit, keď sa len tak občas popretekáme s cudzincom a každý chceme tomu druhému dokázať, že práve to naše fáro sa oplatilo kúpiť a zrýchlenie prekonáva všetky výrobné technické tabuľky. Pokiaľ to skúšame na diaľnici

je to v poriadku. Pri troche šťastia sa nebudeme pretekať s "tajnými" hliadkami, ktoré akoby zámerne idú neprimerane pomaly oproti možnostiam ich RS áut po diaľniciach.

 

Aj mne sa to raz stalo. Piatok ako každý iný. Ráno do práce, poobede rozmýšľačka čo podnikneme s kamošmi a večer do baru. Ako inak – autom. Lebo prečo by sme mali všade chodiť pešo, keď máme auto. Zase sme s kámošmi oslavovali, že je piatok. Ako každý piatok. Bežne nepijem, ak som autom. Nadránom dilema, či pojdem domov taxíkom a či vari skúsim vlastným autom. Je to v tej chvíli veľmi ťažké rozhodovanie, keď je človek už kvalitne pripitý.

 

V hlave mi vírilo ísť-neísť, a potom si vravím: "Neboj sa, policajti určite už spia, veď je minimálne po tretej ráno sobota. Prečo by akurát teraz museli mať niekde postavenú hliadku. Dáš si pozor a ani tebe sa nič nestane, hádam nikoho nezrazíš a policajti budú maximálne tak dvaja na stálej službe na strážnici. Prečo by sa to akurát tebe muselo stať".

 

Tak som sa vybral do ešte vtedy tmavého rána, nasadol do svojho miláčika, naštartoval, rozbehol to na vysoké otáčky a keďže sa našiel aj iný motorista na rovnej dlhej ulici, tak prečo by sme sa nepopretekali trošička. Adrenalín stúpal s každým preraďovaním a prídávaním plynu. Na chvíľu som mal pocit, že dokážem ovládať auto skvelo "za každého počasia".

 

Kde sa vzali, tu sa vzali - zrazu hliadka. Už podľa túrovania a následného šokového brzdenia im bolo jasné, že tu treba pomáhať a chrániť. V tej chvíli som vedel, že som v keli. Nevedel som čo všetko ma čaká po tejto chvíli, ktorá kompletne nabúrala moj životný stereotyp. Počul som síce od kamarátov ich historky, ale zažiť to na vlastnej koži je vždy úplne niečo iné, ako keď človek o tom len počuje.

 

Na moje počudovanie sa príslušníci zákona správali ku mne veľmi slušne, čo musím oceniť. Vtom ma prepadli skľučujúce pocity typu: Muselo sa to stať akurát mne? Radšej som mal ísť pešo, alebo taxíkom? A hlavne to, že človek ešte nevie, čo ho po tomto incidente "príjemné" čaká. Lebo doteraz som bol ako v USA hovoria: "Vzorný občan, ktorý platí dane".

 

Ten kto si vyskúšal vytriezvovanie v CPZ-ke, vie čo som vtedy prežíval. Ak chcete vediet čo je pocit slobody, po absolvovaní pobytu to rýchlo zistíte.

 

Po totálnom vytriezvení, som musel vybaviť zagáražovanie autíčka, čo je asi to najmenej. A potom Vás čaká čakanie na výšku pokuty, kedy si každý z nás predstavíme, že to bude na náš i tak malý rozpočet dosť veľa. To je jeden stres. Aby som sa polepšil, musel som povinne navštevovať osobnú a skupinovú terapiu u dopravného psychológa a to hlavné naučiť sa na ten čas, kým mi nevrátia vodičský preukaz chodievať do obľúbeného klubu a všade, kde som bol zvyknutý chodiť autom pre zmenu pešo alebo hromadnými dopravnými prostriedkami.

 

Ako to vyzerá v takej CPZ-ke?

V miestnosti dve popísané bordové kožené komunistické postele, zamurovaný záchod, chlpatá hnusná deka, železné dvere, tlačitko na pokec s policajtami. Právo na 3 x stravu do dňa. Policajná pizza, kde sa neplatí za donášku a krabicu. Nemal som šnúrky a opasok, skrátka nevhodne oblečený. Telefon preč, nožík preč, kluče fuč, nepokuriš nič, lebo nič pri sebe nemáš. Od hladu piješ zimnú vodu.

 

Pocity, s ktorými sa človek musí vyrovnať si zaslúžia samostatný odsek, možno niekedy z toho bude samostatný blog.

 

Pocity v CPZ-ke:

Znenávidíš seba, systém, všetko okolo, skrátka BIG HATE. Sadneš si, postaviš sa, poprechádzaš sa, zase sadneš a nervy furt a znova dookola tá istá "mantra". Búšenie srdca a následné samoukľudnovanie, pocit "ako vygumovaný" Zožral som tri kúsky pizze a nechal som to tam vyschnúť, lebo stiahnutý žalúdok, zase nervy pracujú.

 

Pocity potom ako ťa vypustia:

Hate pretrváva aj v ďalších dňoch. Informácie o mojom pobyte a Faux-Paux sa šírili ako cholera medzi mojimi priateľmi aj nepriateľmi. Furt odpovedaj na tie isté nepríjemné otázky. Moja osobná reputacia klesla hlboko dole. Zufalstvo z letnej jazdy v tomto roku, lebo vodičák uvidím až na jeseň. A hlavne škodoradosť a mudrovanie zo všetkých strán.

 

Normálne sa teším, kedy mi vrátia papiere.

 

Príbeh bol spracovaný na základe osobnej skúsenosti mojho kamaráta, ktorému sa to tiež stalo. Nepochopí, kto neprežil. A kto prežil, tak nezabudne.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?