Moje prvé zoznámenie s týmto krásnym mestom bolo letmo z auta, keď sme cestovali s divadlom na východ. Už vtedy ma zaujala pôvodná komunistická architektúra hlavne na obvodnom úrade a úrade prešovského samosprávneho kraja. To som zaregistroval z kabíny auta. Veľmi sa mi ako šoférovi páčili dvojprúdovky a veľmi dobré cestné značenie. Ak to porovnám so Žilinou, tak sa majú čo učiť stredoslováci od nás pravoverných.
Druhýkrát sme s divadlom hrali v knižnici Slniečko, kde sídli Detské kočovné divadlo Drak (aspoň dúfam). Vtedy sme vymietli zopár barov a užili sme si to krásne úprimné odviazanie sa a chvíle radosti a pohody. Bývali sme vtedy v BARMO v Lesíku Delostrelcov, čo sa mi taktiež páči na Prešove, že tam zostali viaceré ulice s pôvodným označením. Ubytko ako v kasárňach ale vyspali sme sa tak-či-tak celkom v pohode. Dôležité bolo, že išla teplá voda a mali sme sa čím prikryť a nebol to ten umelý paplon, čo sa človek spotí pod ním aj v zime ale poctivé paplóny.
Tretíkrát som sa tam vybral so svojou priateľkou na malý výlet. Je tam super Reštaurácia Antonio, kde sme sa boli najesť a keď tam raz budete, tak určite neobanujete. Pozreli sme si kostol, prešli sa po námesti, nakŕmili holuby a išli domov.
Dnes som tam bol na konkurze po neviem koľkýkrát a stále je to pre mňa miesto, kde sa cítim fantasticky. Milujem prešovské nárečie, rád sa započúvam do vravy ľudí, ktorí prechádzajú okolo mňa a dáva mi to niečo čo neviem ani definovať. Dnes som si dal pri stanici v bufete kávu, kde ma obsluhoval veľmi veľmi veľmi príjemný pán, ktorý najprv nabral kávu a opýtal sa či budem mať dosť, potom sa opýtal koľko cukru a vo finále keď som si ju už vychutnával, tak na mňa zavolal, či nepotrebujem doliať vodu. Skrátka neuveriteľné a zároveň skutočné a naše.